“Keď sa ťa opýtam na ženy, vymenuješ mi tvoje favoritky, ale nemôžeš mi povedať aké to je prebudiť sa vedľa ženy a byť šťastný. Opýtam sa na lásku a zarecituješ sonet. Nikdy sa ti ale nestalo, žeby si sa pozrel na ženu, ktorá ťa okamžite okúzlila a ty by si vedel, že Boh ju stvoril kvôli tebe. Že ju stvoril, aby ťa zachránil. Nevieš aké to je byť jej anjelom, dať jej lásku a všetko pretrpieť. Až do konca. Nevieš, čo je to strata, pretože tú spoznáš, len keď máš niekoho radšej, ako sám seba. Pochybujem, že by si mal odvahu takto milovať. – Robin Williams, Good Will Hunting Mal by si takú odvahu?
Láska bola vždy symbolom niečoho krásneho, symbolom šťastia. Pri jej predstave si každý predstavil chvíle naplnené tým neopísateľným pocitom milovať a byť milovaným. Tak prečo sa mnohí z nás lásky boja ? Lebo postupne sa tá krásna predstava premenila na hádky, ubližovanie, rozvody, slzy a samotu. Snažíme sa o nej všetko vedieť, to ako vyzerá, ako sa správajú zamilovaní,.. Ale poznáme ten pocit ? Lebo láska, pravá láska, to nie sú ľudia ako takí, nie ich krásne oči, milý úsmev, pekný dom či rýchle auto. Láska je cit. Nemôžeme sa ju snažiť zosobniť lebo to je nemožné. Nie je to človek, nemôžeme ju viniť za slzy a smútok. Je to energia, čo naplní srdce. Niečo medzi nebom a ľudským srdcom. Nie láska nám ubližuje, to my sami, keď sa snažíme chytiť niečo, čo je nedoknuteľné. Cesta k nej nie je preto jednoduchá. Žiada si odvahu, trpezlivosť a vieru. Ale ak sa nám to podarí, ak pravá láska vstúpi do nášho života, nič už nebude ako predtým. Slnko bude hrejivejšie a hviezdy budú žiariť jasnejšie. Šťastie naplní našu dušu a život dostane zmysel.
Boh nás predsa stvoril aby sme milovali. Nemusíme robiť nič iné no my namiesto toho premýšľame o veciach, na ktorých vôbec nezáleží. Dávame si ciele, za ktorými sa ženieme a postupne prichádzame o všetko. Neuvedomuje si, že svet bez lásky by ani nezačal a že našou úlohou je aby v láske žil nekonečne. Niektorí sa zamilujú často a vždy na krátky čas, iní zostávajú aj roky v „láske“ bez lásky. Je pre nás ťažké opísať niečo čo nepoznáme. Až keď si nájde pravá láska cestu aj do nášho srdca, vieme že sa nepotrebujeme pýtať, kričať ani utekať. Vtedy zostaneme a milujeme.
Podľa mňa, je láska kúsok neba. Kúsok, ktorý dostaneme od Boha, aby sme v neho nestratili vieru. Daruje nám jeden druhého, aby sme si vedeli predstaviť tú lásku, akou nás raz obklopí On sám. Zrazu budeme mať niekoho kto bude kráčať s nami a je jedno po akej ceste pôjdeme, lebo už sa nebudeme náhliť za žiadnym cieľom. Pretože to, na čom na svete najviac záleží už budeme mať. A keď sa pozriem na toho človeka, budem milovať svoj odraz v jeho očiach , jeho hlas keď povie milujem ťa, jeho ruky a to ako držia moje… Ale nie preto, že je dokonalý, najkrajší či najmúdrejší. Preto, že medzi nami bude taká láska, žiara, vychádzajúca z našich sŕc.
Až keď budeme mať srdcia čisté a otvorené, pochopíme pravú lásku. Lebo láska nebolí, nesmúti, nehnevá sa ani nezúri. Nikdy sa nepomstí a nič nežiada. Prijíma čo dáš a dá všetko čo má. Nedá sa prirovnať k ničomu inému, len k nebu. Je presne ako nebo, len keď v ňu veríš, môžeš ju dosiahnuť.