Premenila sa na živú barbie… Schudla 10kg za 2 mesiace… Muž sa nechal vystreliť z dela…
Čoho všetkého sme schopní… Denne po celom svete kolujú takéto a podobné články. O ľuďoch, ktorí dosiahli niečo, o čom si myslia, že to iní ocenia. Možno inšpirujú alebo získajú náš obdiv. Možno ich budú ostatní považovať za divných, iných, no im to nevadí. Dôležitá je pozornosť alebo jednoducho splnenie ich fantázie, snov. Títo ľudia len proste majú cieľ, ktorému sú schopní obetovať všetko. Podstúpia bolesť, obetujú svoj voľný čas, investujú peniaze, odoprú si iné pôžitky života. Je až neuveriteľné ako sa dokážu podriadiť tomu, čo chcú. Naozaj obdivuhodné.
A tak mi napadlo.. Keď sa človek vie tak obetovať, prečo sa neobetuje pre niečo na čom naozaj záleží? Keď kvôli sláve, peniazom, sebe či obdive iných robí aj nemožné, prečo to nemožné neurobí pre Boha ? Prečo tým cieľom nie je byť dobrým človekom ?
Ale to sa netýka len ľudí, o ktorých čítame v novinách či na internete. Týka sa to nás všetkých. Lebo každý z nás sa celý život snaží dosiahnuť určité ciele. No či už plánovane alebo nie, postupne sa stanú tie ciele rovnaké pre nás všetkých. Byť krásny, úspešný a obľúbený. Sú ľudia, ktorí tomu obetujú všetko. Míňame peniaze na drahé šaty, prestaneme jesť sladkosti aby sme sa do nich vošli, na tvár a vlasy si dávame rôzne masky podľa najlepších internetových vodcov, podrazíme kolegu aby sme dostali jeho miesto,… Áno, od maličkostí až po tie najťažšie veci.
Obetujeme svoj čas, nato aby sme pracovali a tak zarobili čo najviac peňazí pre naše deti. Pre ich budúcnosť, zatiaľ čo ich prítomnosť nám uniká. Celý život vlastne robíme niečo pre seba, rodinu a svoje okolie. Nevravím, že všetko z toho čo človek robí je zlé. Nevravím, že dosiahnuť krásne a výnimočné veci je zbytočné. Neodcudzujem utrápeného rodiča, ktorý sa snaží dať dieťaťu všetko čo potrebuje. Ale nemal by každý náš cieľ, naše prianie začať niečím iným ? Nie je prvoradé niečo iné? Nemali by rodičia v prvom rade vychovávať dobré deti ? Nie je krásne, keď sa otec vráti večer domov z práce, príde za synom k posteli dá mu pusu dobrú noc, povie ako ho ľúbi a pomodlí sa s ním ? Toľko sa snažíme, trápime a pritom pre niečo prchavé, čo nevydrží. Akoto, že zrazu je pre nás ťažké byť dobrým človekom, pomáhať si, robiť dobré skutky, obetovať sa, odpúšťať si, milovať sa,…? Čo sme schopní obetovať pre lásku a pre lásku k Bohu ? Prečo zrazu dostaneme strach, obavy, zrazu nájdeme výhovorky.. Nestane sa to dieťa predsa takým človek akým si pamätá svojich rodičov ? Áno, môžu mu ostať milióny ale buď ich môže všetky prepiť, prestávkovať a minúť na drogy a zrazu zostane prázdny alebo môže postaviť nemocnicu a dať svojmu životu iný rozmer.
Všetko je to vec spomienok. Spomienok lásky. To, ako si nás budú pamätať ostatní a ako si my, budeme pamätať seba. Pamätáte si ešte seba ? Ste ten z toho článku, ten kto zarába, tá najkrajšia,.. ? A ste spokojní s tým kto ste ? Málokto si dnes povie že mu stačí to, čo má a kým je. Asi nikdy sa človek nedokáže stopercentne uspokojiť. Budeme chcieť vždy viac od nášho tela až kým ho úplne nezničíme. A čo potom? Čo so svalmi, ktoré ochabli, s rekordmi na ktoré sa zabudlo a peniazmi, ktoré stratili hodnotu? Až potom si spomenieme, že sme niečo viac. Že to, čo ostáva aj keď všetko ostatné odíde sme my samy. Nie náš majetok či úspechy ale naše srdce. A celý život záležalo len na tom, ako ho naplníme. Koľko lásky dáme a koľko prijmeme. Nie sme schopní obetovať telo aj srdce pre dobrotu, lásku, vieru. Asi preto, že neveríme. Neveríme, že tým niečo získame. Boh nám nedáva trofeje, peniaze ani nesľubuje slávu. Nie v tomto svete. Nepríde to hneď. Viera je vierou lebo je trpezlivá. No ten, kto verí nikdy nebude sám, nikdy nebude iba telo. Ten, kto si dá cieľ byť dobrým človek a tento cieľ dá pred všetky svoje ciele, bude šťastný. Vo svojom srdci, svojej duši.
A len duša pretrvá, čo svet zničí.
Celá debata | RSS tejto debaty