love always hopes

Nechať ísť. To je rada, ktorú dávame aj dostávame keď nás niečo trápi, keď potrebujeme na niečo zabudnúť. Znie tak ľahko ale ten kto ju počuje vie, aké ťažké je urobiť to. Nechať niečo naozaj odísť zo života a tváriť sa, že už to pre nás nič neznamená. No tak veľmi to chceme, že sami seba klameme, že sa nám to podarilo. Že sme sa vzdali toho sna, ktorý nevyšiel… že sme zabudli na tú osobu, ktorá nám ublížila.. že sme sa zmierili s prehrou aj keď sme sa už videli ako víťazi…

Nikdy sa však ničoho naozaj nevzdáme, kým o tom budeme snívať. Kým si v našom najskrytejšom vnútri potichu budeme šepkať : ja viem, ešte nie je koniec. Naša myseľ má neskutočnú silu a dokáže k sebe pritiahnuť to, čoho sa navonok snažíme zbaviť. A tak sa môžeme znova dostať tam, odkiaľ sme chceli utiecť. No možno tentokrát to víde. Možno to tak má byť a nechať ísť znamená len nechať osud viesť náš život.

Niektorých vecí by sa človek naozaj nemal vzdať a nemal by dovoliť aby odišli. Mal by ich držať pri sebe tak tesno, až s ním splynú. Niekedy by sme mali premeniť  sny na niečo skutočné aby sme videli kvôli čomu sme kráčali ďalej aj keď to bola ťažká cesta. Ale čoho sa držať a čo nechať ísť ?

To je na tom to najťažšie, že človek nikdy nevie čo ho čaká. Ťažko verí že môže byť šťastný až kým šťastie nestojí priamo pred ním. Ak vôbec príde.. Možno, že sa pár krokov od teba otočí a ty môžeš začať odznova. Tí odvážni pôjdu tou istou cestou a tí rozvážni si vyberú inú. Dôležité je ale ísť. Lebo žiadna prekážka, žiadna prehra nesmie človeka nechať stáť. Nech sa včera stalo čokoľvek, život je tu aj dnes. Žiadny okamih, žiadna chvíľa nezastaví celý život. Nech je akokoľvek bolestivá, zahanbujúca a nech je v nej milión sekúnd nešťastia..noc vždy rozžiaria hviezdy a možno ich dnes večer neuvidíš ale je isté že ony tam sú. A ty musíš ísť ďalej lebo možno zajtra ich už zbadáš a možno raz aj ony uvidia teba. Veď ľudia vždy vravia, ako radi by sa dotkli hviezd. No nebolo by krajšie keby sa ony dotkli nás?

Stále však nie je odpoveď na tú otázku. A asi to tak má byť. Asi to nie je ani na nás, lebo možno nie my držíme tie veci, tie chvíle, tých ľudí… Možno ony sa držia nás a či už ich necháme ísť alebo nie, nevieme ich vyhnať lebo ony sami musia odísť. My im môžeme dať na výber, môžeme im dať šancu a môžeme im dovoliť nech idú s nami ďalej. Záleží však na nich či si to zaslúžia a či s nami udržia krok. Preto sa nesnažme nasilu vyháňať nič z nášho života, len žime ďalej a nechajme osud rozhodnúť. Ak nevieš na niečo prestať myslieť, tak neprestaň ale prijmi to a ži s tým. Nakoniec to možno odíde tak potichu, že nestihneš ani povedať sbohom alebo to zostane s tebou navždy a ty pocítiš dotyk hviezdy.