Nikdy. Hlavne keď prší a ja potrebujem slnko. Ani keď príde dúha, lebo potrebujem cítiť jej farby, nie vidieť ich. Neopusť ma ani keď vietor bude silný, bojím sa že samú ma odfúkne ďaleko od teba. A keď sa bude vánok len jemne pohrávať s mojimi vlasmi, nech tvoje oči neopustia moju tvár. Buď pri mne stále ako na začiatku, aby koniec nikdy nepoznal naše mená.
Bojím sa myšlienok, keď ma necháš samú. Rozum vie ľuďom tak pomôcť vo všetkom na Zemi, no keď sa stretne s láskou… Mám strach že začnem premýšľať. A čo keď mi spomienky zaplavia rozum a nájdu si rieku až k srdcu, tam kde je to more lásky. Tej lásky, ktorá mala vyschnúť. Nikto z nás nechce aby sa to stalo. Ak sa prebudí mŕtve, znovu zabolí život. Vieš ako mám rada istotu, ako ju potrebujem a preto sa bojím pochybností. Že z tých maličkostí sa stanú priepasti. A ja spadnem do noci, ktorá nemá hviezdy. Ty poznáš tú tmu tiež naspamäť, preto vieš ako veľmi chcem aby si ma neopustil. Si moje svetlo v beznájdenej temnote. Len ťa prosím, nedovoľ mi premýšľať, spomínať and pochybovať.
Lebo mám strach, že keď ma raz necháš samú, už nebudem chcieť aby si sa vrátil.