Dnes som sa šla na prechádzku tak ako zvyknem skoro každý deň. Dostala som sa k takej poľnej cestičke, kadiaľ často prechádzam. Mohla som ísť aj inou cestou ale to by som musela ísť iným smerom než som chcela. Dni pred dneškom bolo mokro a hoci dnes svietilo slnko, všade ešte zostalo blato. Keď som stála pred tou cestou a videla, že bude ťažké prejsť cez ňu, rozmýšľala som chvíľu ale naozaj len chvíľu.. poobzerala sa okolo a vykročila vpred. Povedala som si, že ak pôjdem po tráve na krajoch cesty, tak sa nezašpiním a pôjde to ľahko. Na začiatku to tak aj bolo ale potom sa pomaly tráva strácala a čím jej bolo menej tým viac som sa dostávala do blata. Až som už nemala na výber a zostalo mi len ísť ďalej po tom blate. Nebolo ešte vyschnuté, bolo mokré takže som sa miestami poriadne doňho zaborila. Mala som pocit, že miesto topánok mám obuté blato a že mi tak neskutočne ťaží nohy až som mala pocit, že zastanem. No potom som si uvedomila, že zostať tam stáť len tak mi nepomôže a vrátiť sa už tiež nemalo význam. Tak som šla ďalej. Strach z toho, že tam ešte zapadnem až tak, že tam po mne zostane topánka vystriedali myšlienky nato, ako už tá cesta skončí. Čím bližšie som bola k jej koncu, tým som sa mi to celé zdalo ľahšie a nepodstatné..veď to nič nie je. Zrazu tu bol koniec cesty a ja som si konečne mohla trochu očistiť topánky. Vtom momente mi zasvietilo slnko priamo do tváre a bolo tak krásne ako si tak žiarilo na oblohe.. akoby sľubovalo, že už bude len teplejšie.
Niekedy pri konci tej cesty som si uvedomila, ako veľmi sa teraz tá cesta pobodá môjmu životu. Aj keď som sa práve len začala zabárať do toho blata…
Celá debata | RSS tejto debaty